- Rozjímať o umučení - do chrámu sa zoberme, - veď Boh toto tak si cení - ako v Jeruzaleme.
- Podlý Pilát výrok smrti - nad Ježišom vynáša - koľko ráz hriech čnosti škrtí - v krutých rukách Judáša!
- Strhli k ranám prischlý šarlát, - vlastné rúcho dali mu - veď ho s krížom každý mal znať, - hoc’ tvár nežne nevinnú.
- Krv z rán siakne, - keď len hne sa - Ježiš slabne, padá v prach, - ten, čo svety stvoril, klesá, - bys’ ty obstál v nehodách.
- A tu uzrie svoju Matku - Ó, jak smutné stretnutie! - Že ty nectíš matku svoju, - za to trpí muky tie.
- Ký div, že mu klesli sily, - že ich zlomil toľký trest - a tak teda prinútili - Šimona kríž pomôcť niesť.
- Z tváre šatkou Veronika - utiera mu krv a znoj, - krvou, čo do šatky vniká, - nakreslil Pán obraz svoj.
- A keď došiel k mestskej bráne, - Ježiš padol druhý raz, - tvoj hriech vždy mu sily láme, - i keby ťa žehnal zas.
- Za bránou žien zástup celý - plače v smutnom záchvate. - Nie mňa, vraví Kristus, deti - svoje oplakávajte.
- A v tom veľkom umučení - jak vosk v ohni mäkne sval, - padá Ježiš premilený, - kat ho kope, aby vstal.
- Pozri, ako na Golgote - driapu šaty z Ježiša. - Smilstvo páchaš osamote? - Moc ťa stresce najvyššia.
- Klin, čo trhá kosti, svaly, - tupo vbíja kladivo, - rany pália, krv sa valí, - ľuďom v srdci je clivo.
- A včuľ zdvihnú s ním kríž hore, - rany sa mu otvoria - krv kríž farbí jak svit zore, - v zberbe hnev, zlosť zahoria.
- Skonal. Z kríža sňali telo, - dali Matke do lona. - Nezhreje ho, zmeravelo, - hoc’ vrelo ho objíma.
- Neberte mi Syna z lona, - nedávajte do hrobu! - Hrobu patrí ten, kto skoná. - Zastav, Matka, žalobu!
- Kto za spásu svojich bratov - všetko, čo má, venuje, - tomu Pán Boh žiarou zlatou - v nebi miesto daruje.